KAPITOLA 6: Lupeň kvetu
„Tá dedina - nemá nejaké meno?" opýtal sa chlapec. Bola to jasná otázka, ktorá mu sadala na pery už hodnú dobu.
„Má. Pravdaže má," odpovedal Rohai s úsmevom. Vykročil dopredu. Malými pozornými krôčkami sa posúval po strmom svahu. Na niektorých miestach dokonca nerástla ani len tráva. Holé medzery vypĺňal kamenistý terén, alebo prašný piesok.
Na obzore sa mihotali zelené pohoria. Boli to vysokánske hory posiate lesnými spoločenstvami. Či boli tropické, alebo dubovité, chlapec netušil.
„Ako sa teda volá?" opýtal sa Qijing, akonáhle nezačul odpoveď. Sprievodca ho akoby ignoroval. Stále ho bral s rezervou. Žije sám, je úplne normálne, že je trochu čudný, hovorieval si v duchu na vysvetlenie.
„Jej meno znie doslova Lupeň kvetu," odpovedal konečne Rohai. „V miestnom jazyku sa to povie Yansu Wankan. Podľa čoho sa tak zvláštne volá, som však doteraz nezistil."
Lupeň kvetu? Yansu Wankan? Zaujímavé... Čo je to za jazyk? Zamyslel sa chlapec. Aj moje meno znie dosť čudne. Všetko je to s orientálnym nádychom.
Ak Yansu Wankan znamená Lupeň kvetu, čo potom je Rohai, alebo moje vlastné meno - Qijing?
„Rohai, v tomto miestnom jazyku - aký je význam tvojho mena?" opýtal sa svojho učiteľa. Je to môj učiteľ. Doprevádza ma po tomto nepoznanom svete a učí ma tunajším zvykom. Bez neho by som nikdy ani len netušil, ako sa dostanem až sem. Som mu zaviazaný. Preto by som mu mal prejavovať úctu. Úctu k učiteľovi.
„Moje meno?" zopakoval otázku. Očividne ho zaskočila, čomu nasvedčoval aj jeho zmätený výraz v tvári.
„Raz ti ho preložím. Teraz však na to nie je správny čas," odpovedal nervózne. Nie je správny čas? Tá odpoveď ma zarazila rovnako, ako jeho moja otázka. Vraj nie je správny čas... Čo je to za tajomstvo, že mi ho nechce prezradiť?
Spor celej kopy otázok a myšlienok v ňom vytvoril akýsi výr. Hlavu mu zaplnila spleť hádaniek. Čo znamená slovo Rohai? A čo meno Qijing? Je to vôbec meno? A prečo ma nazval práve tak?
Okrem toho je tu ešte množstvo nezodpovedaných otázok. V proroctve sa udáva nejaké miesto hore a dole... Čo to asi tak znamená? Hore... Dole... Qijing premýšľal.
Chôdzou sa postupne dostali až do blízkosti dedinských palisád. Bolo to akési drevené opevnenie. Možno ich napádajú kočovné kmene nepriateľov... Alebo sa len obávajú o svoj statok...
Brána sa nachádzala z druhej strany. Vtedy si Qijing uvedomil, že sa nachádza len pár krokov od ďalšieho človeka. Bol to pravdepodobne vojak, keďže v ruke zvieral dlhokánsku halapartňu podobnú kopiji. Domobranca? Je to potrebné v takej maličkej osade?
Muž mal odetý zelený habit podobný ľahkej zbroji. Očividne mu neprekážal. Neskladal sa ani z rukavíc, ani z plátov na nohy. Jednoduchá primitívna obrana...
„Stojte!" ozval sa strážnik. Jeho hlas bol mohutný a priam dunel okolím. Qijinga striaslo. Je potrebný toľký rozruch?
„Nechaj nás prejsť, Channan!" vystúpil do popredia pustovník. Strážnik si ho premeral pozornými očami a hlavou mykol na chlapca.
„Ten je tu so mnou," odpovedal. Rohaiov hlas neznel ani zďaleka priateľsky. Ocitol som sa uprostred vojny? Veď predsa, ak niekto pozná moje meno, môžem mu dôverovať... Táto dedina je naozaj čudná a to som ešte ani do nej nevkročil.
Už z diaľky bolo možné zazrieť udupanú pôdu v dedine. Po okolí lemovali zvnútra palisádu domy. Obkolesovali ju zo všetkých strán a tiahli sa až ku stredu dediny.
Chlapec však nedovidel všade. Vôkol totiž padla tma. Slnko zašlo za obzor a vládu prenechalo svojmu bratovi, mesiacu.
„Toto by sa nikdy nestalo za vlády Žltého cisára," oznámil šeptom Rohai. Prešmykli sa popri strážcovi a vstúpili do vnútra dediny.
Lupeň kvetu, ako ju pomenoval domorodý ľud, presne vystihol prvé dojmy z príchodu. Všade naokolo stál celý húf ľudí. Väčšinu však tvorili starci a ženy. Osada by sa pred útokom neubránila. Takisto sa nedokázala brániť ani vplyvu Dračieho cisára.
Kde sa len Qijing zadíval, všade navôkol sa týčili červenkasté zástavy so žltými dračími obrysmi uprostred. Dopad búrneho panovníka sa očividne šíri všetkými smermi. A dovláčil sa i sem. Až teraz som konečne pochopil, čo sa to tu vlastne deje. Z rozprávania môjho učiteľa som sa dozvedel len opisy. A kto by veril práve tomu? Niektorým veciam človek neuverí, až pokiaľ ich nezazrie na vlastné oči. Tak, ako ja teraz. Dračí cisár a jeho vláda...
Na tvárach ľudu sa mračil závan melanchólie. Všade akoby vládol smútok. Dokonca i statok - prasce a hydina, sa vôbec nepohybovali. Nedokážem si predstaviť, ako to vyzeralo za bývalého vládcu, no tento to očividne nezvláda.
„Prečo sú ľudia takí smutní? Zatiaľ som neuvidel ani jediný úsmev..." opýtal sa napokon svojho učiteľa.
Rohai podišiel zopár krokov od brány a obzrel si okolie.
„Vieš, časy sa zmenili. Ľudia boli zvyknutí na život bez útrap a starostí. Akonáhle však Žltý cisár zomrel, väčšina rodín stratila svojich synov. Všetci boli povolaní do armády.
Dračí cisár začal zbrojiť. Akoby mal proti komu. Nik však túto ríšu neohrozuje. Aspoň o nikom neviem.
Čo je však ešte horšie, množstvo mladých chlapcov sa domov už nikdy nevrátilo. A keď aj áno, sú nútení vyberať dane i od vlastných rodín. Neustále prichádza do dedín a miest cisárska garda a odvádza všetko, čo sa podľa jej slov dá využiť v prospech štátu," Rohaiove rozprávanie mladíka zarazilo.
Ak Žltý cisár nepotreboval urobiť takéto opatrenia, prečo jeho synovec všetko ničí? To bola otázka, ktorá vŕtala chlapcovi v hlave.
„Akoby sa niečo blížilo... Niečo veľmi mocné," uvedomil si Qijing. V šírom okolí panoval žiaľ.
Lupeň kvetu je natoľko zraniteľný, že sa pre vlastnú istotu ani nestavia na odpor. Qijing odrazu pocítil slzy. Díval sa do očí neďalekého starca, ktorý neprejavoval známky života. Vedľa neho sa páslo malé prasa. Cítilo, že jeho pán odchádza...
„Áno," odvetil Rohai, kráčajúc ďalej, „niečo sa blíži. A onedlho to dorazí,"
Jeho reč bola tajuplná. Čo sa blíži? Nechápal mladík. Zadíval sa do očí svojho sprievodcu a uvedomil si, že nie je jediný, ktorému vyšla spod oka slza. Bieda a utrpenie...
Zaprášená cesta sa zvírila v ľahučkom prachu. Prach sa vyniesol do výšav a vzápätí dopadol na vzdialené miesta.
„Čo má prísť?" opýtal sa vystrašene Qijing. Predstavoval si celú armádu, ako ide po ňom. Naháňa ho po okolí osady a nakoniec ho zabije. Dračí cisár by sa istotne potešil mojej smrti. Smrti človeka z proroctva...
Qijing začínal veriť, že je niekto viac. Uprostred srdca pocítil, ako veľmi by chcel zvrátiť utrpenie ľudu. Som to ja... A niečo s tým urobím! Nech už príde čokoľvek.
„Ty..." odvetil po chvíli Rohai. Zastal a obrátil sa chrbtom k okoliu. Pristúpil ku chlapcovi a kľakol si do piesku.
„Pozri sa sem," ukázal prstom na tri malé kamienky. Boli odlišné. Jeden bol väčší, druhý zasa menší a tretí celkom drobný - akoby prach.
„Toto je ľud," ukázal prstom na najmenší kamienok, „a toto si ty."
Tentoraz prešiel dlaňou po piesku a zastal pri strednom kamienku. Qijing nechápal. Chce mi niečo vysvetliť. Vôbec však nerozumiem, čo.
„Čo sa stane, ak vstúpiš pomedzi ľud?" opýtal sa mladíka. Nebude jeden kameň, ale už dva, pomyslel si chlapec. To nedáva zmysel... Ak má byť nepriateľ ten najväčší kameň, i tak sme stále menší než je on. Chlapec sa vzdal. Pokrútil hlavou, čakajúc na správnu odpoveď.
„Ľud si ťa začne vážiť. Si predsa väčší kameň, než je on sám. A silnejších jedincov si tí slabší cenia. Najmä, ak im chcú pomôcť," vysvetlil Rohai, „Pozri sa sem,"
Ukázal na hromadu malých prachovitých kamienkov.
„Toto je nepriateľ," povedal, „je oveľa početnejší než si ty, alebo ľud. Ľud aj spolu s tebou je príliš slabý. I napriek tomu, že si v proroctve.
Zapamätaj si! Samotné proroctvo nič neznamená! Ak sa začne plniť, až vtedy bude možné pocítiť jeho moc. Možno si chlapec z proroctva - cudzinec zo západu. A čo? Pokiaľ nezačneš konať, nič nedokážeš," vysvetlil Rohai.
Je to zaujímavé, uznal chlapec. Pokiaľ nezačnem konať, nič nedokážem, zopakoval si. Načo je tam však ten najväčší kameň?
„A vieš, čo sa stane, ak začneš napĺňať proroctvo?" opýtal sa ho, nečakajúc, pokiaľ chlapec odpovie, „Premeníš sa. Z malého dieťaťa vyspeje hrdina. Nie muž. Mužom sa stáva človek svojím postojom a myslením.
A môžem povedať, že ty už nie si dieťa. Ľud však potrebuje hrdinu. A hrdina sa odlišuje od muža len tým, že začne napĺňať svoje proroctvo."
Veľmi zaujímavé! Uznal chlapec. Rohai vstal. Gigantická hromada myšlienok, ktorá zostala pri hladine piesku, sa vlievala do Qijinga. Cítil, ako čím ďalej tím viac nedokáže kontrolovať príval myšlienok. Nad každou sa zamýšľal. Bralo mu to energiu. Ľud potrebuje hrdinu... Mužom sa stáva človek svojím postojom a myslením... Proroctvo sa začne napĺňať...
„Som unavený," vyhlásil Qijing po dlhej dobe. Uvedomil si, že Rohai už vedľa neho nestojí. Podel sa niekam inam.
Chlapec vstal zo zeme a rozhliadol sa do okolia. Po chvíli zazrel svojho učiteľa rozprávať sa s akousi ženou. Bola nízka, chudej postavy. Podobne, ako ostatní ľudia, aj ona mala oblečené staré šatstvo a cez plece prehodenú dlhú šatku.
Qijing podstúpil k rozprávajúcej dvojici. Zbadal, ako Rohai vyťahuje z kapsy akýsi predmet a podáva ho žene. Bol však príliš ďaleko.
Jasne videl, ako sa žena usmiala a otvorila dvere na dome, ktorý vyčnieval hneď za ňou. Rohaia pozvala dnu. Chlapec ho nasledoval. Pristúpil k mierne ošarpanej nízkej chatrči a vstúpil dovnútra. Zavrel za sebou pevné masívne dvere a podišiel doprostred izby.
Ocitol sa v akomsi pohostinstve. Miestnosť bola veľká, plná tmavého dymu. V rohu sedel čudný starý muž a na koberci pobafkával fajku. Vedľa neho sedela dvojica miestnych obchodníkov. Viedli medzi sebou húževnatý rozhovor, pričom pojedali akísi čudný pokrm.
Rohai stál pri drevenom stolíku na opačnej časti izby. Chlapec vykročil jeho smerom. Nebolo to ďaleko, no i napriek tomu sa to zdalo byť ako celá večnosť.
Po okrajoch stien lemoval obvod dlhý rad obrazov. Niektoré boli pevne zavesené, iné zasa namaľované na plátne, ktoré sa pohojdávali v miernom vánku. Okná však boli zavreté.
Miestnosť bola pomerne celá zahalená v šere, ktoré prehlušovalo jedine tlmené svetlo z lampášov. Tie stáli v rade zavesené na stenách.
Qijing prikročil k stolíku a sadol si na stoličku vedľa Rohaia. Neďaleko nich stála tretia stolička, na ktorú si pustovník zložil kapsu a odložil dva krátke mečíky podobné dýkam. Predsa sme ich nevyužili.
Chlapec s plnou hlavou myšlienok netušil, s čím má začať. Na jazyk sa mu totiž hrnuli dve základné otázky. Všetko ostatné udržoval bokom. Strážca nás zastavil v reči, ktorou sa zhováram i s Rohaiom. Napriek tomu názov dediny nesie čudné meno. Prečo je to tak? Dva jazyky? Nárečie? To vylučujem - ani zďaleka sa totiž nepodobajú.
„Rohai," položil napokon otázku svojmu sprievodcovi. Pevne veril, že mu odpovie priamo a nepokúsi sa ho nijako oklamať. Ohľadne jazyka a významu našich mien sa už raz zasekol. Tentoraz chcem počuť pravdu.
„Áno. Je to tak," začal pokojným hlasom. „Jazykov je dokonca oveľa viac aj ich nárečí. Qijing, Rohai, alebo Yansu Wankan sú názvy v starobylom jazyku, ktorý sa používal veľmi dávno.
Väčšina ľudí ho neovláda, Žltý cisár však očakával od svojej armády vzdelanie. Malo to vraj priniesť úspechy..."
Tak tak je to! Potešil sa chlapec. Z neuveriteľného počtu myšlienok a otázok, ktoré mu neprestajne vŕtali hlavou, sa aspoň jedna jediná vysvetlila. Starý a nový jazyk... Veľmi zaujímavé. Istotne by bolo interesantné a ojedinelé študovať starodávny orientálny jazyk, ktorý navyše ovláda len málokto. Bol by som jeden z mála... z hŕstky.
„Ešte je tu jedna vec - ten prejav s kamienkami," pokračoval v debate. Medzitým sa pri stole zastavila hostinská, tá istá žena, s ktorou sa Rohai zhováral pred vstupom. Sprievodca objednal izbu s dvomi posteľami a chutnú večeru, ktorej názov bol skrytý v čudnom slove. Qijing ho v rýchlosti nedokázal zachytiť.
„Pýtaj sa. Pamätaj - ten, kto sa pýta, vyzerá byť hlúpym na päť minút. Ale ten, kto sa nevypytuje, je hlúpy a nevzdelaný po zvyšok svojho života," vyzval ho Rohai. Hostinská odišla pripraviť jedlo.
„Nedáva to zmysel," vyslovil Qijing, pričom sa pustovník zatváril, akoby ho práve niekto prebodol.
„Nedáva zmysel? Prečo si myslíš?" opýtal sa vzápätí.
„Ľud predsa nepredstavuje len maličký kamienok, ktorý je dokonca menej podstatný, než som ja. To je dosť hlúpe. A navyše, z prehovoru nevyplýva nič ohľadom toho najväčšieho kameňa. Tuším, že ste nedopovedali úplne všetko. Ten najväčší kameň som mal byť ja v podobe toho, ktorý koná činy, alebo je to zlo v podobe Dračieho cisára?" vyhrnul zo seba mládenec. Pýtam sa k veci, ubezpečoval sa vo vnútri. Jedna z mála vecí, ktorá ho dokázala rozčúliť, boli otázky bez zmyslu. A takisto rovnaké myšlienky.
Predsa - ak nad niečím uvažujem a snažím sa to pochopiť, miniem na to veľmi veľa síl a času. V tom prípade by každého človeka nahnevalo, ak by zistil, že vec, nad ktorou sa zamýšľa, je bezcenná a nenosí nejakú podstatu.
„Ja som však povedal to, čo som chcel. Vyslovil som všetko, čo bolo potrebné na pochopenie tých slov," odpovedal Rohai, prezerajúc si miestnosť.
Očividne v nej nebol po prvýkrát. Zdalo sa, akoby ho tá žena poznala. Odrazu sa dvere otvorili. Studený vánok, ktorý pofukoval zo severu sa dostal dovnútra. Na výmenu sa z izby vytratilo trochu dymu.
Na prahu stál mladý muž s prehodeným lukom cez plece. Očividne lovec, pomyslel si Qijing. Čo sa tu dá loviť? Jelene? Zatiaľ som žiadne neuvidel a to som prechádzal lesmi už hodný čas.
Ak ale to, čo vyslovil Rohai, bolo všetko, naozaj som ničomu nepochopil. Čo z toho vyplýva? Zamýšľal sa chlapec. Rohai však pokračoval: „A keby to i význam nedávalo - v týchto slovách je ukrytá ďalšia myšlienka,"
Takže pripúšťa, že to nedáva význam, usmial sa mladík. Čo však z toho vychádza? Ja nič nevidím... Ničomu nerozumiem.
„Tak zložitý prejav s kamienkami nemusí dávať zmysel. Prečo by potom tak jednoduchá vec, ako je primitívna viera, nemohla nejaký zmysel dať? Úspech sa skrýva vo viere. Najmä teraz - ak máš niečo podniknúť a nedokážeš to. Neovládaš miestny boj, ani kultúru. V prírode by si dlho neprežil, hoci už nie si dieťa. Okrem toho by ťa Dračí cisár istotne našiel. To by bol koniec tvojej cesty... Aj napriek tomu si opísaný v Žltej knihe, v ktorej sa nachádza len čistá pravda. Ľudia o tebe vedia. Stačí im veriť, že sa niečo zmení a ich postoj k tejto veci sa obráti takisto," vysvetlil Rohai.
Takže takto to je, pochopil chlapec. Počas dlhého pochodu myšlienok sa odrazu priblížila k stolu hostinská. Qijing jej príchod nezaregistroval. Neskôr ju začal priraďovať k hadovi, keďže sa tak nepozorovane prikradla k stolu.
Niesla so sebou dva hlboké taniere z tmavej keramiky, na ktorých ležali veľké pláty jelenieho mäsa spolu s hromadou zemiakov. Okrem toho sa vedľa hŕstky bielej ryže, ktorá stála na kraji taniera, nachádzala i tropická vňatka - rovnaká, akú jedol v Rohaiovej chatrči.
„Dobrú chuť ti prajem," vyslovil učiteľ a pustil sa s chuťou do jedla. Jedlo bolo chutné. Qijing sa cítil trochu mizerne, keďže doteraz za neho všetko robil Rohai a on jemu ponúkal len neistú nádej.
„Spomínali ste nejaký miestny spôsob boja," začal chlapec, akonáhle dojedol posledné časti mäsa. Jedlo bolo sýte. Pohár vody, ktorý doniesla hostinská onedlho, zahasil pretrvávajúci smäd.
„Má to niečo spoločné s tým, ako ľahko ste ma porazili pri ruine?" opýtal sa Qijing, „mal som palicu a vy len holé ruky. Napriek tomu ste mi ju zobrali z rúk a prinútili uveriť tomu, že nie ste blázon."
Rohai dojedol, odsunul prázdny tanier bokom a zalomil rukami. Odkašľal si, pripravujúc svoju odpoveď.
„Hmm, vlastne máš pravdu," odvetil po chvíli, „je to akýsi druh boja, ktorý som sa ako vojak naučil. Dokonca som bol celkom dobrý."
Qijing sa zamyslel. Mám sa stať hrdinom ľudu. Predpovedá mi to nejaká stará knižka a čudný muž, ktorý žil celú večnosť v samote. Ale i napriek tomu verím, že to môže byť pravda.
Ak by som mal niečo urobiť pre domorodcov - napomôcť k vyriešeniu tohto problému, ktorému som zatiaľ ešte celkom nepochopil, istotne by som mal byť o čosi mocnejší, než len chlapec, ktorý stratil pamäť.
Mladík sa zamyslel nad možnými situáciami. Nastal by spor, povedzme, zaútočil by na mňa žoldnier Dračieho cisára... Čo potom? Uvažoval. Až vtedy si uvedomil, že je pre neho potrebné nadobudnúť silu. A ak by sa to nedalo, aspoňže by získal sebavedomie. So schopnosťou bojovať istotne príde i istota, ktorá je takisto potrebná.
Istota je len viera. A viera je základ všetkého - tak sa aspoň vyjadril môj učiteľ, premýšľal. Po chvíli dospel k rozhodujúcemu záveru.
„Chcem sa priučiť tomu umeniu bojovať," vyhlásil s úžasom, akoby neveril, čo vlastne v tom momente vyslovil, „chcem sa naučiť brániť sa."
Rohai sa priusmial. Očividne očakával, že ho niečo také zaujme. Rukou si prešiel po ústach, premýšľajúc, či je to nutné.
Je to nutné! Pomyslel si chlapec. Som slabý a verím tomu, že by som nedokázal obstáť ani len útok neschopného banditu, na ktorého možno i natrafíme.
„No...," zamýšľal sa Rohai. Pravdou však bolo, že sa rozhodol už dávno. Uvedomoval si, že mladému mužovi z cudziny naložil príliš ťažký náklad. Ak chce, aby ho uniesol, musí mu pomôcť. Keď nie inak, tak aspoň takto.
„V poriadku. Musíš sa najprv naučiť disciplínu," vyhlásil, badajúc na chlapcovej tvári náramnú radosť.
Bude zo mňa bojovník! Zaradoval sa v duchu, ako malý chlapec. Rohai, premýšľajúc, či koná správne, si vzdychol. Mladík si ho však už nevšímal.
„Ak si unavený, choď spať. Hore na poschodí som prenajal izbu na túto noc. Zajtra je dlhá cesta a čaká nás menšia prechádzka dedinou," vyhlásil Rohai. „V každom prípade ti musíme vymeniť tie handry, ktoré nosíš."
Qijing sa zasmial. Handry? Je to predsa môj starý odev, i keď pravdou je, že nie je príliš zachovalý, premýšľal, obzerajúc si dotrhané šatstvo.
Prechádzka dedinou... Neviem, či to bude až také príjemné. Pred chvíľou som bol svedkom niečoho príšerného a veľmi pochybujem, že ráno to bude inak.
Rozlúčil sa s učiteľom a pobral sa miestnosťou k schodisku. Vystúpil na prvé schody, pričom zistil, že sú celé z dreva a pomaly hnijú. Naozaj hrôza. A za toto berú peniaze, pomyslel si s iróniou. Svet sa mení...
Vystúpil až na poschodie, ktoré osvetľovalo svetlo zo sviece, na jeho konci. Ocitol sa v úzkej chodbe s nízkym stropom. Nachádzali sa tam troje dvere, všetky zo starobylého dreva, pripomínajúce ebenovú tvrdosť.
Steny lemovali ošumelé obrazy väčšinou sivej farby. Zub čas konal obetu i na týchto bezcenných predmetoch...
Chlapec otvoril najbližšie dvere. Izba bola prázdna, a tak vkročil dnu. Podlaha zavŕzgala. Prešiel k oknu, ktoré bolo zatvorené a pozrel sa na okolie. Pohľad mu smeroval na neďaleký les, ktorý ohraničovala vysoká palisáda. Obrana, pomyslel si chlapec a hodil sa na jednu z postelí.
V izbe stála tma. Prúd myšlienok v chlapcovej hlave sa stále víril. Žltá kniha... Boj... Dračí cisár... Bieda... Lupeň kvetu, alebo inak Yansu Wankan... To je teda svet! Pomyslel si a zaspal. Ocitol sa v ďalekej krajine snov, kde sa stal aspoň na chvíľu neohrozeným pútnikom...
 |
 |
Všetky ceny su zobrazené s DPH. Konverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk
Všetky práva vyhradené. Kontaktujte nás v prípade otázok, alebo problémov s prezeraním našich stránok.
U nás môžete nakupovať prostredníctvom:
